Deň štvrtý, Ortler (3905 m.n.m.)

Z Hintergrathütte (2661 m.n.m.) výstup na Ortler (3905 m.n.m.) cestou Hintergrat, zostup normálkou a okolo Payerhütte návrat späť na Hintergrathütte.

Deň piaty

Dedová verzia

Deduško sa ráno zobudil, oveľa naobliekanejší ako večer zaľahol. Dve deky sú na otvorený svetlík málo. To, že sme v lágri sami sa nám celkom hodilo. Mohli sme sa vkľude poobliekať, najesť a o necelú hodinu sme už stúpali k nástupu na Hintergrat.

Obava z toho, že sme nevedeli či a aká bude stopa nad signálnou hlavou sa ukázala ako neopodstatnená. Stále bolo kam položiť nohu a ak aj stopa na chvilu zmizla v suti, skalách alebo malej stienke, bolo ľahké určiť kade treba ísť. Kde tu sa vyskytol aj malý kamenný mužíček, alebo drievko. Keď konečne vyšlo slnko a aspoň trošku rozohnalo mraky, bolo už asi sedem hodín. Vtedy sa nám naskytol takýto pohľad.

Podľa sprievodcu sme mali mali na dvoch miestach mierne zostúpiť dolu. Konečne sme k takému miestu prišli a tam nás stopa zaviedla pod takúto stienku. Závetrie sme využili na občerstvenie (už sme boli na ceste skoro tri hodiny a za nami bol asi výškový kilometer) a oblečenie sa.

Bol to veľmi dobrý nápad, lebo o kúsok ďalej nás čakalo prekvapenie. Niekde pri Dedových nohách je staručky kamarát, kúsok nad hlavou má rozstrapkanú slučku a hore na hrane vidno tenké oceľove oko.

Tieto istítka sme radšej použili. Fúkal dosť silný vietor, občas sa prihnali mraky a na každú stranu to bolo niekoľko sto metrov hlboko. Hneď za týmto miestom je dalšie nepríjemné, ale už nie tak exponované a dlhé. Možno, že sme sa na tomto zacvičili, lebo ďalej sme to už bez problemov doliezli sólo. Boli ešte bojavé miesta, ale lezitelné. Tak sme sa dostali až na vrchol a boli sme tam po asi štyri a pol hodine úplne prví ,'-)

Dalo by sa povedať, že bolo pekné počasie, aj keď mraky boli pomerne vysoko a bolo vidno len máločo. Keď sme sa vytešili a najedli (bolo asi desat hodín, ale my sme už mali obed), začali sme zostupovať. Zostup trošku pripomínal Grossglockner. Skupinky vedené horskými vodcami boli pomalšie ako my a aj tu sa našiel borec, ktorý chcel celý Ortler len pre svojich klientov.

Severná stena Ortleru.

Zostup od Payerhütte späť k Hingergrathütte.

Asi hodinu pred Hingergrathütte začalo mrholiť, tak sme sa poobliekali a šli sme so sklonenými hlavami, len pozerajúc na chodník. A to bola chyba. Pretože sme prišli k divnému miestu, ktoré sme ľahko preliezli a po chvíli sme stratili chodník. Mraky hustli a bolo vidno čím ďalej, tým menej. Rozhodli sme sa skúsiť nájsť chodník a vrátiť sa po poslenú značku. Našťastie sme našli to zlé miesto, preliezli sme ho aj smerom hore a šli sme po značke. V jednej miernej ľavej zákrute vyšľapaného chodníka bolo veľa značiek, ktoré lákali človeka, aby odbočil hore, na skaly. O pár minút sme stretli dvoch ľudí, ktorí hovorili, že na tom istom mieste zablúdili ráno. Neskôr večer na chate sme to povedali aj chatárovi a aj on sa smial. Vraj tam každý rok zablúdi veľa ľudí.

Ten deň už smokliť neprestalo, tak sme zostali na chate, sušili sme mokré a vlhké veci a ja som písal pohľadnice. Večer sa Dedo riadne naobliekal a prichystal si ešte ďalšie dve deky.